Ešte aj teba čaká šťastie č. 6

Po desiatich minútach
"Nezaujíma ťa film?" nakoniec sa ozvala, ale dosť potichu.
Obdaril ju s úsmevom a riekol: " Ja som to vedel, že dlho nevydržíš. Tak kedy ste sa sem prisťahovali?"
" Týždeň a dve dni."
"Nič viac, ale neboj rozhovoríš sa." opäť sa pozrel na televízor.
Lexi nakoniec vstala a vyšla na chodbu, ako schádzala dole schodmi jej cestu skrížila Lily. Nasledovala ju do kuchyne. Zobrala si dve poháre a flašku coly. Lily ju, no však nemala v pláne opustiť a tak sa vybrala sa za ňou.
" No tak tu si. A ja som si myslel,že si sa vzdala bez boja. A kde si vlastne bola??"
" Iba  v kuchyni." ukázala na Lili, ktorá jej skákala pri nohách.
" Odkiaľ vlastne ste??" pokúšal sa nadviazať rozhovor.
" Birminghan. Ty si z Los Angeles?"  sadla si naspäť a nalievala colu.
" Hej. Si na rade. Daj nejakú otázku." keď videl jej výraz tváre zasmial sa.
" Ehm. Máš rád zvieratá?"
" Dá sa to povedať. A ty?" odpovedal so zdvyhnutým obočím.
" Milujem ich. Povedala som niečo zlé?? Tváriš sa nejako čudne."  sklopila zrak a pozerala sa na podlahu.
" Nie, len zvyčajne baby nedávajú hneď takéto otázky, ale iné. A ktoré sú tvoje najoblúbenejšie??"
"Kone, psy a mačky. Jazdil si už niekedy na koni? " iba mlčky pokrútil hlavou a pozoroval ju ako s nadšením začala rozprávať.
" Je to skvelý pocit. Jazdiť rýchlo na nejakej lúke alebo poli. Bez obmedzovania. Keď pretekáš s vetrom. Je to skvelé uvoľnenie hlavne v lete. Milujem jazdenie. Kone ťa neopustia. Po čase sa medzi jazcom a koňom vytvorí silné puto. Zvieratá sú čarovné stvorenia. Vycítia povahu ľudí. Nikdy ťa nesklamú a sú to friends forever."
" Môže byť krásne so zvieratami taký vzťah ako máš ty. Aj ja mám doma jedného psa, no voľajako si ho privlastňuje môj brat, ktorý tu nieje. Odcestoval do zahraničia, pretože sa pohádal s otcom." mikol plecami a zobral si jeden pohár.
" Aha. Čo by som dala zato, keby som mala nejakého súrodenca."sklonila hlavu a začala preberať svoje myšlienky. Okej prečo je ku mne taký milý? Je to celkom iné ako predtým. Žila som tam mnoho rokov a nikto do mňa ani len nezakopol. Ale je to dosť čudné. Aké by to bolo ,keby ma moji pokrvný rodičia nedali preč? Aké by to bolo vyrastať  s veľkou rodinou a v inom prostdredí?
"Nad čím rozmýšlaš?"
" Iba nad minulosťou. Ale nezmením ju. Ako veľmi by som to chcela." nasadila falošný úsmev a zdvyhla Lili zo zeme.
" Smiem sa ťa niečo opýtať?" pozrel sa na ňu a pokračoval :" alebo zabudni. Inokedy."
" Okej ako myslíš.Počúvaš nejakú hudbu?"
" Zvyčajne áno. Lexi veď poď bližšie nehryziem. Alebo?" toto u Lexi vyburcovalo výbuch smiechu.   A posunula sa ďalej. Justin si ju pritiahol bližšie a objal ju. Lexi zmeravela. Ešte nikdy nesedela tak blízko nejakého chalana.

Život je boj 2/3

....jasné zbabelci odchádzajú z bojového poľa. Je mi to jedno. Jéj ešte vždy sneží. Mala som aj kedysi rada sneh? Čo sa mohlo stať presne?" hoci si neuvedomovala svoje myšlienky vyslovila na hlas a boli vypočuté.
Pozrel sa na ňu, no bola otočená k oknu. Už iba ticho stála. Nehovorila.
Matúš zbehol po chodoch do svojej kancelárie a zobral teplé veci. Keď sa vracal videl,že už sú ľudia pokojnejší. Usmieval sa spokojne a predstavoval tvár Luci. Keď vošiel do jej izby už sedela na posteli, no stále bola otočená k oknu.

"Toto si obleč.
" A pohni si." otočil sa a nechal ju samu nech sa prezlečie.
Keď vyšla celá zababušená v hrubých a hlavne veľkých veciach vyzerala ako malé dievčatko a pritom mala sedemnásť. Matúš ju chytil za ruku a viedol ju von z budovy. Keď vyšli do zasneženého parku, Luci sa usmiala.
Zohla sa a nabrala do ruky hrsť snehu. Pomaly sa jej topilo v rukách.
"Koľko máš rokov?" postavil sa vedľa nej.
"Neviem. Podľa doktora som stratila pamäť. Jedinú vec, ktorú si pamätám, že som Lucia." sledovala ako sa jej topí v rukách snehová guľa.
" Si si istá alebo len nechceš spomínať?"
"Prečo by som nechcela?"
" Na to musíš prísť sama. Nejdeme stavať snehuliaka? Kým opäť nezačne snežiť."
Ona previedla úsmev od ucha k uchu a začala robiť časť z snehuliaka. Pomaly sa jej už vytvárala dosť veľká guľa." Takže to bude spodná časť?" spýtal sa jej Maťo.
" Mysím, že áno? Alebo máš iný nápad?" otočila sa k nemu s tvárou.
"  A čo povieš na toto?"
Zamračila sa a a odpovedala:" Toto si zasa ako zvládol? Moja guľa môže byť zjavne iba hlava." Prestala sa mračiť, ale úsmev sa na jej tvári nevrátil naspäť na tvár.
" Ale no tak. Spravíš ešte jednu časť a potom čo si spravila teraz dáme ako hlavu." usmial sa na ňu a vykročil k budove.
Začala robiť ďalšiu guľku. O pár minút bola väčšia ako tá prvá.A medzi tým sa vrátil aj Maťo. Pozoroval ju zo schodov. Počúval ju ako si niečo mrmle spopod nos. Prekvapilo ho, že sa vystrela a pozrela sa hore na nebo. Nebo bolo  pokryté s oblakmi, z ktorých sa každú chvíľu začne snežiť.
Usmiala sa a obrátila k Maťovi, ktorý už bol skoro pri nej.
" Na niečo som si spomenula." Maťo na ňu vrhol nechápavý pohľad.
" Bola som malá a s otocom som šla na klzisko. Boli sme sa korčulovať, no potom sa niečo stalo, keď sme sa vracali, zastavil ho jeden pán a potom sa tváril čudne. Vtedy odišiel a odvtedy sa nevrátil. Sem tam ešte niekedy zavolal, no potom to už mama nezvládala a rozviedli sa odvtedy som ho nevidela a ani nezavolal.
Hoci som to nepriznávala, ale chýba. "
" Je to lepšie ako nič. Zvyčajne ľudí napadne skôr príjemná spomienka. No ty si mala asi nejakú traumu alebo si zažila nejaký šok."

Aj teba čaká ešte šťastie:) 5

Ako obarená som stála  vo dverách. Predomnou stála nejaká rodina. Hneď sa ku mne prihovorila nejaká žena:" Ahoj ty musíš byť Alexia. Poznám ťa iba z rozprávania manžela, tvôj otec ťa veľmi chváli." stále sa na mňa usmieva už mi to pripadá čudné. Možno preto,lebo nie som zvyknutá na takéto milé zvítanie. A ja zasa ich nechávam stáť vo dverách.
"Poďte ďalej." usmiala sa a ustúpila z dvier aby mohli vojsť. Stále sa pozerala na dvor. Napriek tomu,že je jeseň vonku bolo krásne.
Vôbec si nevšímala, že kto vchádzal. "Lexi už zasa kde si?" jej otec začínal byť nervózny.
" Hľadám Lily! Ešte pôjdem dopráčovne hneď som späť." Lexi nezaújíímalo čo vraví už jeho otec. Lily je už dávno preč.
Vošla do zadnej časti domu. Bolo tam teplo. Otvorila dvere a vyskočila Lily. Celá šťastná, že vidí Lexi.
" Tak poď musíme sa vrátiť do jedálne. Otec ma zabije, že zasa neni som prítomná ako vždy." mrmle si pod nos a vracia sa cez kuchyňu a potom vojde do jedálne.
" Konečne si tu. Našla si Lily zlatko?" jej mama sa na ňu jemne usmievala.
" Jasné. Niekto ju zatvoril v práčovni." a sadla si na posledné voľné miesto pri stole.
V tichosti jedli. Nikto neprehovoril až kým Lily začala protestovať. Začala štekať na Lexinu mamu.
" Lily ticho!" zavelila Lexi ,no Lily sa obrátila na hosťa, ktoré ho si posiaľ nevšimla.
Vytreštila oči, každého čakala len nie jeho. Zaklipkala očami a sklopila ich k tanieru.
"Ach Alexia toto je môj syn Justin. Justin toto je Alexa dcéra môjho partnera." vravel John a srdečne sa usmieval.
" Teší ma. "odvetil Justin a venoval sa ďalej svojej večere. Ona stihla venovať iba jeden úsmev.
" Mládež podľa mňa nemáte veľmi chuť počúvať naše rozprávanie. Čo keby ste šli pozrieť nejaký film?" navrhovala Rosie.
Jasné moja mama už zasa angažuje. Čo keby nás nechala. Vždy je to takto. A potom tam ticho sedíme. Je to dosť trápne. Prečo by malo byť teraz iné? 
"Lexi tak poď už. Idete pozerať film. Už je vybraný." jej mama ich viedla hore na poschodie.
Sadli si a jej mama pred nich položila, pukance. Milo sa na nich usmiala a odišla naspäť dole medzi dospelých.
Posadila sa dosť na kraj sedačky. A pozerala sa na film. Nemala odvahu sa pozrieť na jej spolu sediaceho, hoci na sebe cítila jeho pohľad. Nepríjemné ticho iba prerušovali hlasy a zvuky z filmu.
" Máš celkom dobrú vdrž. Zvyčajne sa ľudia rozprávajú. Poznám to, keď niekto chce dodržať sľub tichosti.
Ale dám mu dosť zabarať, keď pri mne chce to niekto dodržať." usmial sa na ňu s milým úsmevom a  žmurkol na ňu.

Život je boj 1/3

....nenávidím! prečo som musela zasa ja ostať na tej besiedke?  Kvôli tomu lebo sa jej neuráčilo ostať a mňa chytila učiteľka nech ostanem. Ach keby som sa mohla vyhovoriť. Preto je mať hrozné mamu učiteľku, ktoá zároveň učí na školej v ktorej študujem.  Ešte sa musím trepať domov v tomto snehu. Teraz pravdaže nemôže pršať. Iba vtedy môže, keď sa na snech teším... spoza rohu sa vyrútilo auto, jeho ostré svetlá jej zaslepovali zrak. Snažila sa uhnúť, no ani jej rýchle rexlexi jej nepomohli. Cítila ako náraz ju odhodil, jej myseľ odmietala pracovať.........

Prebrala sa s nepríjemným pocit belesti. Nevedela sa pohnúť a zdiaľky začula hlas.
" Nesnažte sa veľmi hýbať, máte zlomené zopár rebier a ľavú ruku. No a ešte členok mierne vytknutý. Mali ste z pekla šťastie. " lekár jej vysvetloval, no jej myšlienky sa uberali inam.
" Čo sa stalo? Kde som? " nechápavo sa ne neho pozrela.
"Slečna povedzte mi vaše meno." doktor na ňu sa pozrel prižmúrenými očami.
" Lucia ehm... neviem druhé meno. Aké mám priezvisko? Už mi poviete, kde som a prečo som tu?" pozerala sa na neho zelenými očami.
" Mali ste nehodu slečna, no teraz vás nechám. Musíte si oddýchnuť. Vrátim sa neskôr." odyšiel a potichu zavrel dvere.
 Nehodu? Akú nehodu? Kto som? ,,,,,jej myšlienky sa pokúšali vniktúť do jej minulosti, no nič nezistili. Trápila sa nad tým dovtedy, kým sa jej oči nezatvorili.
 Na chodbe
" Pán doktor ako sa má moja dcéra?" Lucina hneď sa vrhla otázkou na  vychádzajúceho doktora z dcérinej izby.
" Asi vyzerá tak, že má čiatočnú amnéziu. Prosím choďte domov a oddýchnite si. Teraz svojej dcére nepomôže. Zajtra ju môžete navštíviť." usmial sa na ňu doktor a pokračoval, " ak sa na jej stave niečo zmení informujeme vás." Lucina mam s povzdychom kráčala  k dverám.

V noci sa zobudila na rachot. Vstala a bosými nohami vyšla na chodbu.
Každí bežal smerom k nejakej miestnosti. Tak sa pomalým krokom vybrala za nimi.
Bola to tiež izba, no niečo sa tam dialo, jej zvedavosť bola väčšia ako strach.Skvôr ako niečo uvidela niekto ju prehodil cez rameno a vyniesol z izby. Keďže jej výška dosahovala asi tak 160 cm pokladali ju viacerí za malé dievčatko.
Keď už ju preniesol skoro celú chodbu začala protestovať. Snažila sa vymániť zo zovretia, no držal ju pevne. Nedal ju dole, kým neboli v jej izbe. Pred ňou stál mladý asi od nej o štyri rokov starší chalan.
" Z dolámanými rebrami a stakými končatinami máš dosť veľkú odvahu. Nemyšlíš?" pozeral sa na ňu so zdvyhnutím obočím.
" Nezdáš sa mi ako lekár. Tak nemáš mi čo rozkazovať." skúsila sa tváriť rozmaznane a nejak jej to aj išlo.
" Lebo ani nie som. Študujem lekárstvo, no teraz máme v škole máme také niečo,že zoznamovanie sa budúcimi pracoviskami a pacientami. No ty ..." nedokončil vetu a obrátil sa na odchod.
  

Hlavná predstaviteľka Lucka           Pán trvdohlavý Maťo
Tak som sa rozhodla, že ak niekto prečíta tento článok nech dá koment. 
Aby som vedela,že pre koho píšem . dakujem