SORRY, ŽE PO TAKEJ DLHEJ DOBE. JEDNODUCHO NEMÁM NA NIč čAS, A ANI INšPIRáCIU. VIEM, žE BY MALI BYť TRI čASTI,ALE TAKTO SA TO KONčIť NEBUDE. TO JE TýM, žE SOM STRAšNA ROMANTIčKA. Ešte sorry za gramatické chyby.Čítam po sebe iba povrchne. :)
" No tak poď snehulienka. Už je neskoro, tým že si vonku som porušil pravidlá nemocnice. Ale aspoň si sa zabavila." ponúkol Luci ruku.
" Už? Ale veď sme vonku ibáá.. koľko sme vonku?"
" Už viac ako hodinu.Takže ide sa. Podľa doktora, by si už relatívne mohla ísť zajtra domov. " jeho pohľad zablúdil naspäť k nemocnici.
Jeho srdce zalieval zvláštny pocit. Vždy sa mal na pozori pred dievčatami. Odkedy mu zlomila Kathrine srdce, vyhýbal sa každej. Ale teraz to už bolo iné. V duchu sa usmial a obrátil sa naspäť k Luci.
Pridusene vykríkol. Ležala nehybne na zemi. Stačili mu dri kroky, aby bol pri nej. Zobral si ju do náručia a skontroloval či je v poriadku. Nakoniec sa iba usmial. Odpadla iba z vyčerpanosti. Pomaly s ňou vstal a zaniesol ju do izby. Vyzliekol jej hruhé velké veci a uložil ju do posteli. Zakryl ju a začul niečie kroky.
" Tak čo. Ako ste s ňou dopadli Matúš?" spýtal sa doktor. " Vrátili sa jej spomienky?" kládol otázky za sebou.
" No spomenula si na nijakú krízu v živote. Keď jej odišiel otec. Z jej rozprávania som zastil, že ju to veľmi hlboko zasiahlo." odmlčal sa a pozrel na postel,kde ležala. " Mohli by sme jej pobyt v nemocnici predĺžiť? Chcem niečo vyskúšať."
" Prakticky by sme aj mohli. Odpadla,že?" pristúpil k nemu doktorol. Matúš sa na neho pozrel s neveriacim pohľadom. Odkiaľ mohol vedieť,že odpadla?
" Chlapče, ešte musíš zozbierať niekoľko skúseností. A ak ide o tvoj plán dávam ti zelenú. Zatial si ju viedol dobrou cestou." potlapkal ho po ramene a vyšiel z izby.
Posadil sa do kresla oproti postele. Má krásne zelené očká. Ako nejaká mačička. Je taká zlatá so svojím úsmevom. Keď si odhalí svoje dokonalé zúbky a rozdáva každému úsmevy, je taká rozkošná...
Jeho myšlienky prerušili slová čo hovoril niekto." Oci neodchádzaj... Nenechávaj nás tu. prosím" vravela Luci so vzlykom zo spánku. Podišiel k jej posteli a jemne ju začal hladkať po vlasoch a medzi tým jej šepkal:" Anjelik je to iba zlý sen. Zobuď sa."
Luci ešte niekoľkokrát zazvlykala, a potom začala pomaly otvárať zelené očká.Posadila sa a snažila sa rozoznať, kto sedí predo ňou. Keď uvidela známu tvár srdce jej poskočilo.
" Si v poriadku?"
" Môj otec odišiel a nevrátil sa. Nechal nás tu s mamou spolu. Chýba mi strašne a videla som ho s tým pánom.A.. " znova sa rozplakala, snažila sa hovoriť.
" Bol to len sen. Nebola to skutočnosť. Neboj sa. " Pohladkal ju po líci a usmial sa na ňu. " Ale bolo to strašne živé." pokrútila hlavou a lahľa si naspäť na vankúš.
" Ja viem, no teraz sa snaž spať. Zajtra pôjdeme do cukrárne." usmial sa na ňu a odhrnul zopár pramienkov z jej čela.
" Cukrárne? Máš rád zákusky? Ale nemali ma už zajtra pustiť domov?? " pri poslednej vete si zdvihla obočie čim vyvolala u Maťa úškrn.
" Zmena plánu domov pôjdeš až pozajtra. A keď ide o zákusky milujem, hlavne čokoládovú tortu." dvíhal sa z postele a chcel odisť, no Luci ho chytila za ruku. " Prosím ostaň tu so mnou ešte trocha." tvár mala vystrašenú a v jej zelených očiach sa zračil strach. Sadol si k nej naspäť a pozoroval výhľad z okna.
" Ako dlho už tu pracuješ?" vravela otázku a medzitým sa otáčala na bok, aby na neho lepšie videla.
"Hm, ak rátam do toho, že som tu mal aj prax. Tak takých päť rokov pokopy." usmial sa na ňu a ukázal svoje biele zuby.
" Už si taký starý?" vyhŕkla bez rozmýšlania. Až neskôr si uvedomila význam jej slov, no skôr ako to stihla nejako vyvrátiť Maťov smiech sa ozýval miestnosťou.
" Ak pre teba dvadsať tri je starý tak beriem." vravel stále so smiechom.
" Prepáč.. nechcel som. Na akú školu si chodil? Akú funkciu tu vykonávaš?" vyzvedala ďalej.
" No začal som študovať psychológiu extrémne. Ale nechal som ju. Vedel som, že to nie je pre mňa. ALe teraz práve ju aj využívam. Starám sa tu o ľudí, ktorí potrebujú mentálnu pomoc a jednak aj sa venujem rehabilitáciam po nehodách." zrekapituloval svoju prácu.
" Je to čudné. Nechal si školu, lebo ťa nebavila a teraz sa tomu venuješ." vravela a pritom zamyslene sledovala ako začal znova padať.
" A čo ty snehulienka? čo by si robila rada?" spýtal sa nežne.
" Keby som si spomenula, že čo som rada robila. Ale teraz by som chcela iba zachraňovať ľudské životy." odtrhla zrak od okna a pozrela sa Maťovi do očí. Jééj mal ich tiež zelené, ale boli celkom iného odtieňu. Boli to žiarivo zelené ako ako.. Ako sa volal ten kameň čo som raz videla? Počkaj kde som to videla? Poďme spomeň si Lucia. Poďme pôjde to.
" Načo si spomenula?" vyrušil ju hlas, ktorý ju vrátil do reality. " Je to smiešne. Pozerala som sa ti do očí a pripomenuli mi kameň. Videla som ho niekde. Viem, že som pri tom nebola sama. Boli sme viacerí. Asi to bolo v škole, nie počaj. Bolo tóó na prehliadke výstavy, áá aká to bola výstava." Zaťala zuby a celou silou sa snažila spomenúť na ten detail. " Nad dvermi bola vystavená tabulka: Vitejte na výstave vzácnych kameňov už neviem kto to zbieral. Ale bolo to v Kolárove. Zelený kameň."
Maťo sa zasmial, pokrútil hlavou a povedal: " Myslíš Smaragd? Zelený lesknúci kameň. Dávajú ho do šperkov."
" Áno odkiaľ si to vedel? Nie je to hlúpa otázka. Príliž veľa rozprávam." a na to sa posadila. Týmto ich tváre delilo iba pár centimentrov.
" Nerozprávaš príliš veľa. Hoci na ľudí, ktorí stratili pamäť je skôr tipické ticho sedieť a nič nevnímať, no u všetkých." uspokojil ju.
" Máš krásne oči." vyhŕkla. Maťo sa zasmial a pritiahol si jej tvár. Nežne sa prisal na jej pery. Opatrne jazykom prešiel po hornej pere. Luci nevinne začala súperiť s jeho jazykom. Ich nevinný bozk prešiel do hlbokého a vášnivého.
Maťo sa pomaly odtiahol. Usmial sa na ňu a uložil ju naspäť na posteľ. Prikryl ju, ale neodišiel. Ľahol si vedľa nej a obial ju jednou rukou. Onedlho sa obaja oddali ríši snov.
