Premeškané narodeniny :)

Sedím v obývačke a kukám televízor. Pred sebou  mám rozpracovanú slohovku zo sloviny. Je piatok a vôbec tak to nevnímam. Je to iba kvôli nemu. Nevideli sme sa už asi mesiac a pól. Prečo musí sa vždy angažovať?  Ja musím chodiť do školy a on na ňu kašlem a namiesto toho chodí všade tade po krajine.
Zo svojho kabáta sa ozvala zvučka môjho mobilu.  Lenivo som sa vybrala pre neho. Vytiahla som z plného vrecka mobil a hneď som ho zdvyhla. " Ahoj Elie. Tak dnes večer?" ozval sa hlas jej best friends Lení.
"Lení sorry, ale dnes nie. Ostanem doma, nechcem sa stretnúť s  Milou. Vieš, že by som to nezvládla a určite by som jej povedala svoje."  skúsila sa vyvliecť z diskotéky.
" Rozumiem ti. Nemám k tebe prísť? Poviem Anie, že neprídem ani ja."
" Lenie choď kľudne s Anie do tej disko. Dneska aj tak by som sa nevedela baviť. Strašne mi chýba Denis." vrátila sa späť pred televízor. No nesledovala dianie v televízii, ale sedela so sklopenými očami.
" Elie? Prečo to neukončíš? Takto si iba obaja ubližujete." vravela do telefónu Lenie, ktorá sa jej pokúšala vždy pomôcť.
" Lenie. Už sme to prebrali. Keby on nebol, neviem čo by som bez neho robila. Vieš, že ho milujem. Dobrú zábavu a pozdravuj Anie." chcela zložiť, ale niečo povedala Elie.
"Rozmysli si to. Prosím. Tak ahoj." a zrušila hovor.
Nechcem zrušiť tento vzťah. Ľúbim Denisa. Kvôli tomuto ho neopustím.  jej myšlienky znova vyrušil nejaký zvuk. No tento raz to bol zvonček. Dúfam, že to nie je Lenie s Anie. Teraz by som sa s nimi rozprávať nemohla a ani nevedela. Jasné celkom som zabudla, že som sama doma.  A tak sa pobrala von otvoriť bránku. " Bože už zase sneží!" mrmlala si, keď vyšla na dvor a pomalým krokom pokračovala k bránke.
 Odomkla a otvorila. Na miesto človeka tam sedela veľká koala. Musela sa nad tým pousmiať. Podišla k nej a uvidela na nej lístoček. " Všetko najlepšie Drobček. Viem, že som bol preč dlho, no teraz som tu. Otoč sa k smerom stromom. " Jej nohy sa automaticky otočili. No, nikoho tam nevidela. Až neskôr uvidela ako vychádza z tieňa Denis.  Rozbehla sa do jeho náručia. Objala ho silne a hlavu si položila na jeho hruď. Potom si zdvihla hlavu a ich pery sa stretli v bozku.
" Neverím tomu, že si tu. Už som si myslela, že ostávaš v Prešove." pomaly sa jej začala kotúlať horúca slza po tvári.
" No ták drobček neplač. Už som tu. Neboj sa už neodídem." pritiahol si ju bližšie a potom ju zdvihol do náručia. Poď Drobček ideme dovnútra. Nenechávam ťa zmrznúť. Až príliš ti na tebe záleží." pobral sa s ňou k bránke. " Počkaj. Mám tu koalu." vymanila sa z jeho náručia a zdvihla si ju zo zeme.
"Kde si ju zohnal?" kráčali spolu dovnútra. " No cestovali sme  do Košíc na jednu poradu a zbehol som do obchodného domu.  A hľadal som pre teba niečo špeciálne. No ako som to uvidel vo výklade, a ty si mi prišla na rozum. No to je v skratke." zatvorili dvere a vošli do obývačky.  " Už zasa píšeš nejaké story?" spýtal sa, keď čítal nadpis. " Verím na osud. Zaujímavý nadpis, môžem?" na otázku Denisa iba prikývla. „Ale nie je to moja nová story, ale slohovka.“ Usmernila ho .
Po pár minútach zdvihol hlavu od jej polovičnej slohovky: " Vieš, že aj ja verím na osud?"
ona na neho nemo hľadela.
" Ako to myslíš?" na jej otázku neodpovedal, ale pritiahol si ju do lona.
 " Elie ako ti ide stredná?" nechápavo sa na neho pozrela, takúto otázku nečakala.
" Dobre prečo?" ešte vždy ho z niečoho podozrievala.
" Elie, prepáč, že som premeškal tvoje sedemnáste narodeniny. A preto ti to chcem vynahradiť." vytiahol z vnútorného vrecka kabátu, ktorý ležal na stoličke dve lístky.
" Neverím!" zvolala " ako sa ti podarilo zohnať lístky na koncert Adele?" hľadela na neho ako hypnotizovaná.
" Ako vidím tvôj darček k narodeninám sa ti veľmi páči. A tak, by som sa ťa chcel oficiálne pozvať na môj maturitný večierok."
" Ale veď sa už nekonal?" prekvapene na neho vyvalila oči.
" Nie bol preložený, keďže na neho nemohla ísť viac ako polovica triedy. A podľa nás je hlúpe oslavovať dopredu. Preto sme to posunuli a trocha priniesli do toho amerického štýlu."
Pritiahla si k sebe jeho tvár a nežne ho pobozkala. Najprv jemne sa ich jazyky splietali, no potom sa to prenieslo do vášnivého súboju.
"Milujem ťa Elie" vravel nežne, keď sa od nej odtrhol.
" Nie ja teba viac." oponovala mu a pritiahla si k sebe jeho tvár.

Ešte aj teba čaka šťastie 7.

"Takže prečo ste sa presťahovali?" položil prvú otázku.
" Otec dostal lepšiu ponuku." z časti, ale ostatné vedieť nemusí, pomyslela si.
"Aha a nebolo ťažké opustiť kamošov?" vyzvedala ďalej.
"Ani nie, nebola som až tak obľúbená. Mala som tam málo priateľov.  Skôr iba priateľku." usmiala sa. Nerada spomínala naspäť. Bolelo ju to.
" Ach. A boli ste si blízke?"
" Dosť. Strávili sme spolu každú voľnú hodinu. No potom musela prestúpiť na inú školu." sklonila hlavu. Cítila som  ešte väčšiu bolesť. Ten deň keď som opúšťala svôj starý domov ,bol zaujímavý. Jednak strašné a na druhej časti som bola rada, že odchádzam. Ale to je minulosť. Onedlho začnem celkom nový život, vlastne sa už z časti začal." Čo rada robíš vo voľnom čase?" položil Justin ďalšiu otázku.
" Jazdím na koni, rada som v blízkosti zvierat a jem." usmiala sa a potom ešte povedala:" A ty? Okrem toho, že máš rád rastliny?"
" Rád behám, kreslím a varím. No ešte ako si povedala mám rád rastliny." pokrčil ramenami.
" Vieš variť? Skôr som si myslela, že..." zasekla sa v strede vety.
" Že? No ták ak si už to začala. Tak to pekne dokončíš." uškrnul sa a vyzval ju.
" Nie. Kto je zvedavý, bude skoro starý." odvážne si vyplazila jazyk. Zvyčajne nemala na takéto veci odvahu, ale s ním sa cítila dobre.
"Tak dobre ako myslíš!" natiahol si k nej ruky a začal ju štekliť.
" Niéé. Prestaň, no ták Justíín, prestaň!" pokúšala sa vymaniť zo zovretia. Chcela nejako dosiahnuť, aby ju prestal štekliť.
" Povieš mi čo si chcela povedať? Ha?" na chvíľu prestala pozrel sa jej do očí.
" Neviem. Už som to zabudla. Nemám dobrú pamäť." so šibalským úsmevom sa ne neho pozerala.
" A ja ti prečo neverím?" Lexi nestihla ani protestovať a začal ju znova štekliť. Skrúcala sa pod ním a smiala sa. Ani si nevšimli, že sa dostali až ku kraju sedačky. V jednej minúte boli ešte na sedačke a na druhej už ležali na zemi v zvláštnej polohe. Lexi ležala pod Justinom a dívali sa do očí. Ale po pár sekundách začuli, že niekto ide hore schodmi. Obaja rýchlo, ak sa to tak dá nazvať sa postavili a znova si sadli. Ale teraz už nesedeli blízko seba.
Vošla do izby Justinina aj Lexina mama.
" Tak čo mládež dobre sa bavíte? No nanešťastie vám musíme zábavu prerušiť." vravela Lexina  mama.