Strach

Toto je niečo zo starého blogu. Rozhodla som sa, že sem prenesiem všetky články čo som tam písala a zmažem ho. :)
Ako sa zbaviť smútku? Keď už ani slzy nepomáhajú?
Ako sa necítiť osamelý? Keď ľudia ,ktorím si veril ťa opustili?
AKo sa znova smiať? Keď si na dne a vôbec ťa nič nebaví?
AKo začať znova žiť? Keď sa už nemáš o koho oprieť?

Tieto pocity má v sebe každí, keď už címime,že je všetko stratené.
Slzy sa vám hrnú do očí, keď pomyslíte komu ste verili a komu ste sa vyhýbali.
NAše rozhodnutia sú zvyčajne milné. Prečo nevidíme nič čo je skryte pod povrchom?
Vidím len pekný obal, ktorý chceme vidtieť. ALe pod ním je skutočnosť pred ktorou zatvárame oči.
Zostáva tu otázka PREČO?
Každí by si ju mal položiť za seba. Prečo sa snažíme vždy vyhovieť iným a nie sebe? Prečo chceme byť dokonalý v očiach iných?Prečo utekáme pred problémami? NIeže by sme sa zastavili a vyriešili ich!
Jedna vec tu aj tak zostáva. MOžno budeš chcieť vyriešiť svoje problémy, no niečo ti to nedovolí.
Vtedy by sme sa mali asi zamyslieť nad všetkým dokopi.
Sami si ovládame svôj strach. ZAstavme sa a neutekajme zbytočne pred ním. Čoho sa najviac bojíš? Toho,že by ťa na konci tvojej jednej z mnohých ciest ťa čakalo sklamanie?
Pamätaj čo ťa nezabije to ťa posilní. Je to pravda. Nepáči sa iným tvôj názor? NO a čo! KAždí má právo na ne. Buď si zvyknú ale odídu. A ak ťa ľudia nechajú v štichu budeš vedieť, že nestoja za to aby si za nich ronila slzy.
Čoho sa bojíme najviac?
Pozri sa do svôjho vnútra a zistíš,že to neni až také strašné.
Hrdo si zdvyhni hlavu a pozri sa strachu do očí.
Nezabúdaj na jednu vec.
Život nie je hudobný prehrávač, kde si vyberieš čo sa bude hrať, je to rádio ,kde si musiš užívať to čo ti hrá.- ZAyn MAlik

Dážď

Aj zamračené počasie skrýva svoje čaro. Dážď zmyje smutný povrch zeme a naskytne nám pohľad do jeho duše. Všetko sa rozjasní. Po daždi zvyčajne vykukne žiarivé slnko. Čo usuší slzy zeme.
" Á bože načo som si zobrala túto tému ako záverečný sloh? Ak vnímame prírodu po daždi. Ako asi celkom normálne." nahnevane rozprávala sama sebe Jade.
" Kľud sesterka, ak niekto dokáže z takejto nezmyselnej témy niečo vykúzliť tak si to si." objala ju Mia, ktorá prišla k nim na jarné prázdniny.
" Nie pôjdem za profesorom a spýtam sa či ešte nemôžem zmeniť záverečný sloh. Ešte musia byť nejaké náhradné témy."  vravela podráždene.
" No tak Jade. Čo je to s tebou? Nemáš vo zvyku utekať pred  výzvami. Tak prečo práve teraz? Prejdeš sa po lúke a bude všetko okej." venovala Mia úsmev svojej najmladšej sesternici.
"Ááá môžeš mi veriť, že teraz mi je všetko jedno. Najradšej by som sa teraz zavrela do nášho domčeka na strome a jedla zmrzlinu." toto želanie napokon rozosmialo obe.
"Teraz ja idem. Sľúbila som tvojej mame, že prevezmem jej lekciu jazdenia, keďže ide do mesta." posledný raz objala Jade a vyšla von do stajní, kde ju mal čakať malý chlapček.
Jade pokrčila papier a hodila ho k malej kôpke. Nový si už nezobrala, ale radšej sa prihlásila na facebook.
Prezrela si rýchlo novinky a potom aj ľudí, ktorý boli hore.
Keď sa chcela odhlásiť práve jej vyskočilo okienko od svojej kamošky, ktorá už končila školu.
Lila: Ahoj Jade. Čo robíš dneska?? :D :D
JAde: Čawky, no mala by som si dopísať slohovku, ale napadajú ma čisté hlúposti.
Lila: Takže v podstate nič. Stretneme sa na lúke pri bútľavej vŕbe o hodinu. Platí? :D :)
Jade: Nehovorila si, že odchádzaš s Filipom na súťaž?? :P :)
Lila: Ešte máme trocha času. :)
Jade: Okej tak o hodinu. :P teraz  letím na jesť sa. ahóój :D :D
Vypla notebook a hodila si ho do tašky. Spolu s ňou zbehla do kuchyne, kde sedel jej o rok starší brat.
" Ahoj sestrička a ty kam??" spýtal sa Roderik.
" Idem na lúku. Keďže Mia má lekciu s Miškom a potom aj s Petrou." usmiala sa na brata a potom mu dala pusu na líce. Zobrala si zo skrine dve koláče a potom aj fľašku vody.
Vybehla do garáže, kde mali bicykle. Zobrala si svôj a vytlačila ho k stajni. Mia sa práve rozprávala s Miškom čo budú dneska robiť. " Miááá idem na lúku. O hodinu som späť. Ahoj Miško." zakývala im a nasadla si na bicykel. Šla po pieskovej ceste, ktorá bola určená iba pre cyklistov. Keď dorazila oprela bicykel a šla k ich miestu. Bolo to pri lese.
Sadla si na peň, ktorý tam bol a otvorila si notebook. Otvorila si súbor a začala písať Dážď a príroda.
" Ááá to nie je možné. Neviem to napísať." vravela do ticha.
" A preečo by to nebolo?" spýtal sa hlas za ňou. Pomaly sa otočila a videla tam stáť opretého Dávida.
" Ahoj a ty tučo??" venovala mu ľahký úsmev.
" Chcel som sa ti ospravedlniť, že to minule nevyšlo. No jednoducho som musel odísť vybaviť niečo." hovoril Dávid.
" Veď to je okej." usmiala sa na neho Jade a pokračovala: " ja som vtedy ostala s kamoška a šli sme na pizzu. "
"Takže si sa dobre zabávali. Jade musíš byť takáto?" p
odišiel k nej bližšie Dávid a sadol si oproti nej.
" Akáá? Som úplne normálna."  vyplazila jazyk a zatvorila notebook.
" Kde sa podela z teba tá láska? Alebo ma už nemiluješ??" poznamenal Dávid
" Počkaj! Ty to odkiaľ vieš, že..." ostala ticho. Jej oči sa rozšírili.
Na jeho perách sa objavil chlapčenský úsmev." Rád som informovaný Jade.  Tak teraz to už povieš?"
Sklopila hlavu. Nemohla sa neho pozrieť nedokázala to.
" A pomohlo by ti to, keby som aj ti niečo povedal?" pri jeho slovách pomaly zdvyhla hlavu . Dávid stál pri nej a pozeral sa do jej očí.
" Siempre me gustó y ahora Te quiero" pošepkal jej rečou, ktorú poznala od malička.
" Te quiero demasiado"  objala ho okolo krku a pošepkala naspäť.
Ako vlastne vnímame my dážď? Je to pre niektorých iba zhoršené počasie. No dážď zmije bolesť a obnoví život. Po daždi rany vysuší slnko a všetko sa urovná.

Navždy :)

Ísť, neísť. Ak pôjdem určite sa s stretnem. Ale ak ostanem doma, zmeškám oslavu." takto stála pred zrkadlom  zvierajúc svoju tašku Bianca. Už oblečená do krátkych fialových šiat.
"Ááá prečo musíme mať s Richardom spoločných priateľov?" rozčuľovala sa. "Dobre to na situácii nič nemení. Ide sa. Oslava sa koná aj tak kvôli Kristianovi. Pozdravím, zablahoželám Kristianovi a odídem." obula topánky, kabát a zamkla byt. Kráčala ulicou, ktorá bola suchá. Na február to bolo dosť nezvyčajné počasie. Jediné čo znepríjemňovalo cestu, bol studený, štipľavý vietor.
Keď už došla k dvojposchodovému domu, z jej očí vypadla horúca slza. Rýchlo si ju utrela a zazvonila. Napäto čakala, obrátila sa chrbtom dverám a sledovala nádherný  výhľad. Keďže Kristianov dom bol na kopci skvelo sa odtiaľ dalo vidieť vysvietené mesto.
" Aháá Bianca. Mysleli sme si, že už ani ty neprídeš." objavil sa v dverách Michal.
" Aj tebe ahoj Miško." milo sa na neho usmiala. " Ako sa máš? Už som ťa dávno nevidel vonku." Mišo opätoval jej úsmev.
" No vieš, ja radšej som doma v teple. Nerada mrznem." vyplazila na neho jazyk.
" Výhovorky. Si majsterka parketu. Keď si tam, si stredobodom pozornosti. Mne sa zdá, že sa niekomu vyhýbaš." odvetil Mišo, ktorý sa vpil do jej hnedých očí.
 Rýchlo uhla pohľadom a pozrela sa do zeme.  " Nie, nevyhýbam sa nikomu, len sa mi chcelo posledné týždne ostať doma." pozrela sa späť naspäť.
" Mišo! Kto zvonil! Čo si pustil korene do zeme pri dverách." prirútil sa k nim Kristian.
" Biáá. Tak si nakoniec prišla. Vedel som, že ma nesklameš. Poď ďalej. Už si celkom zmrzla." odtiahol z dverí Miša a naznačil jej, aby vošla.
Vyzliekla si kabát, ktorý jej Kristian zavesil na vešiak. Otočila sa k nemu a usmiala sa na  neho :" Tak Kriastianko. Všetko najlepšie k tvojím Osemnástym narodeninám. Želám ti všetko dobrého, aby si mal dobrý život a aby si bol dlho šťastný s Paťkou."  na konci tomuto monológu vytiahla spoza chrbta darčekovú tašku.
" Môj strážny anjel. Ďakujem ti Bianca." objal ju a nakukol do tašky." Neverím, kde sa ti podarilo zohnať túto video hru? A tento náhrdelník je nádherný. Vždy vieš čo chcem." usmial sa na ňu.
" No tak poď dovnútra už je tu skoro každý." Obial  ju okolo pliec a ťahal ju do obývačky.
" Biúúš." vyskočila zo sedačky Paťka a bežala objať kamarátku.
" Ajoj Patí." obetovala objatie.
" Happy Valentín day darling." žiarivo vravela Paťka.
" Aj tebe.  Ako sa ti vodí?" spýtala sa Bianca svojej kamošky, ktorú už dávno nevidela.
" Mne skvele. S máme úžasný vzťah s Kristianom. Poď si sadnúť. Nestoj tu."
Ako náhle vošli viac do miestnosti spoznali ju. Aj keď nechodievala posledný mesiac skoro nikde, ľudia ju mali veľmi radi a tak sa z každej strany ozývalo pozdravenie.
" Tak tu si sadni. Čo ti donesiem? Sendvič, jednohubky alebo tortu? Vieš čo donesiem ti všetko." otočila sa a už jej nebolo. Premeriavala si ľudí. Medzi nimi našťastie Richard nebol. Bolo tam dosť neznámych tvári.
Aspoň budem mať čo robiť. Nebudem sa nudiť a možno sa zdržím dlhšie ako pôvodne chcela.
 jej myšlienky prerušil neznámi mužský hlas. " Ahoj. My sa ešte nepoznáme. Som Filip." usmieval sa na ňu modrooký chalan, ktorý mal na hlave sivú šiltovku.
" Bianca. Teší ma." aj ona mu venovala ľahký úsmev.
" Ako sa máš?" padla typická otázka od Filipa. " Ujde  a ty?" odpovedala Bianca a očami hľadala kamošku.
" Nechceš tancovať?" ľudia sa už začali zbierať v strede obývačky a robili ľahké tanečné kroky.
"Prečo nie." postavila sa a spolu odkráčali  k ostatným. Milovala tanec a ľahko sa hýbala na hocijakú hudbu.
Po pár minútach sa vytvoril kruh a ocitla sa v strede. Ľudia ju povzbudzovali a tlieskali ju. Milovala break a hip -hop. Zvyčajne ako aj teraz to skombinovala a očarila s tým, ľudí.
 Po skončení pesničky sa  vytratila do kuchyne, kde sedeli Kristian, Paťka, Mišo a Lila.
" Aha máme tu kráľovnú parketu." ozval sa Mišo ako prvý. Iba sa neho usmiala a napustila si studený vodu z vodovodu. Milovala, keď studená voda sa jej rozliala v hrdle.
Ich ticho prerušil zvonček a tak sa Kristian postavil a zišiel otvoriť.
" Bianca? Ako sa má Richard? Už aj jeho sme nevideli. Od tej výstavy ani jeden z vás nebol vonku."
spýtala sa Lila..
Áno tak to ešte nikomu nepovedal, že sem sa rozišli. Mám im to povedať alebo radšej nie? 
" Mal som dosť v škole. Preto sme sa k vám nepripojili. A Biance sa nechcelo vonku mrznúť." zopakoval presne tú istú vetu, ktorú použila keď prišla.
Prečo to ešte robí ťažším? Prečo nechápe, že nemôžeme byť spolu??
 " Ach ták. Ako vidím nič vážne. Richard ty si, ale nevychovanec. Ani ju nepozdravíš.!" vravel so smiechom Mišom ktorý objímal Lilu.
" Dobre pán mudrlant. No my si potrebujeme prehovoriť v súkromí, takže nám ospravedlnte." chytil Biancu nežne za ruku a viedol ju hore na povalu, kde mali ešte jednu miestnosť, ktorú používali na pozeranie filmov. Mlčky vystupovali po schodoch. Richard  ju stále držal za ruku. Vošli do tichej miestnosti, ktorej v kúte svietila veľká sviečka a tak dávala romantický nádych izbe.
 " Už sme sa dávno nebavili. Ako sa máš?" pýtal sa prvý krát Richard.
" Ujde.  Prečo si im nepovedal, že medzi nami je koniec?" ustúpila o krok dozadu. Chcela cítiť pocit bezpečia.  Čo jej dával priestor medzi nimi.
" Vieš Bíí, nechcem ťa stratiť. Nezniesol by som predstavu keby sme to ukončili aj na verejnosti." pozeral sa jej do očí, snažil sa neprerušiť očný kontakt.
" Keby si ma tak miloval ako vravíš, nepodvádzaš. Lenie, je milé dievča prečo s ňou nie si na valentína?" odvrkla a sklopila oči.
" Prečo nevieš pochopiť, že som bol opitý? Odvtedy som sa alkoholu ani nedotkol. Hoci Lenie je milé dievča, ale nemám ju rád." presviedčal svoju pravdu. Odpoveď pre neho bolo jej mlčanie.
" Okej Bianca. Odídem ak mi povieš do očí, že kvôli tej hlúposti je koniec." pristúpil k nej, aby jej videl lepšie do očí a chytil ju za bradu.
" Je koniec." povedala mu to do očí, pričom sa jej zbierali slzy v očiach.
"A tak prečo ti to neverím?"  zdvihol obočie. Bianca sa chcela vymaniť z jeho zovretia a tak ho začala odtláčať. No tým nezískala chcenú slobodu, ale to že vždy bol bližšie . A tak ustupovala dozadu, až kým nestáli celkom pri stene.
Bože ak  to takto pôjde ďalej, nedokážem mu odporovať. Musím niečo vymyslieť a to rýchlo. Inak mu zase podľahnem a to dovoliť nemôžem.
"Tak to už nie je moja chyba. Povedal si ak ti to poviem do očí tak je koniec." odporovala mu aj vtedy, keď už bola skoro nalepená na stene.
" Prečo nepovieš pravdu? Bolo by to tak oveľa lepšie." odvrkol a zadíval sa jej znova do očí.
" Prečo nechápeš, že nemôžeme byť spolu? Okolnosti nám jednoducho neprajú. Sme z iných svetov. Patrím k nižšej vrstve, dali mi to pocítiť aj tvoji rodičia. Nehodíme sa k sebe. Vieš aj ja mám svoje sny. Nie byť opovrhovaná ľuďmi iba preto, že nie som z bohatej rodiny. Chcem ísť študovať do Anglicka a prijali ma už na školu." urobila krátku pauzu vo svojom prejave nadýchla sa a pokračovala.
" Riško pochop, hoci ja ťa milujem, no nemôžeme byť spolu. Možno raz ešte budeme spolu, ale nie teraz." pritiahla si ho a nežne ho pobozkala.  Jeho tvár pošteklili slané slzy. Nakoniec sa odtiahla a riekla:" Zbohom."
Vykĺzla z jeho objatia a zbehla po schodok. Na tvári jej stekali horúce slzy. Prešla k vešiakom na kabát a rýchlo si ho zvesila. Hodila si ho na seba a prudko otvorila dvere. Vyšmykla sa von a potichu ich zatvorila.
Bez rozlúčky, bez posledného objatia zanechala svojich priateľov. Nemala silu sa s nimi rozlúčiť.
Pozrela sa posledný raz na dom a začala pomaly kráčať k ich domu. Prúd sĺz nevedela zastaviť. Bolesť, ktorá vznikla v jej núti bola neznesiteľná. Vybrala si z vačku kabátu telefón a vytočila číslo mamy.
" Ahoj mamy. Tak môžeš rezervovať tie letenky, ktoré si chcela." povedala do telefónu.
"Dobre zlatko. Kedy prídeš domov?" položila jej mama otázku.
" Už som na ceste aby som sa stihla zbaliť. Tak ahoj." stlačila tlačidlo.
Postavila sa proti vetru a riekla: "Zbohom Riško. Vždy ťa budem milovať. Dúfam, že budeš šťastný."

:)

Sľubujem, že od zajtra budem pridávať častejšie. :) Už mám napísané zopár veci, len konce chýbajú :D