Z času na čas si ľudia potrebujú vypnúť mozog a urovnať si myšlienky. Často sa vraví, že čas je liek na všetky rany. Ale keď sa zamyslím, tie slová, ktoré boli vyslovené pred rokmi ešte stále vo mne vyvolávajú ten istý pocit. Pocit smútku, ktorý sa v tebe objavil vtedy, keď si začula slová.
Veľa času rozmýšľam nad tým, prečo ľudia prichádzajú a odchádzajú a čo urobiť s tým medzerami, ktoré po sebe zanechali. Prečo si nevážime ľudí, ktorí sú tu medzi nami a začnú nám chýbať až vtedy, keď si uvedomíme, že sa niekde stala chyba. Chyba, ktorá donútila, ich k zmene.
Je veľa ťažkých vecí v živote, ktoré sa nám často zdajú neprekonateľné. Ale nakoniec zistíme, že najťažšie je opustiť a zanechať starú cestu a vydať sa na čisto novú, nepreskúmanú.
V živote je asi najťažšia vec opúšťať. Prečo? Lebo sa často bojíme nových vecí. Živo sa pamätám na ten deň, keď som mala prvý deň v škole. A to nielen na základnej, ale aj na strednej škole, ba aj viem, že vysoká škola, ktorá mi ponúka novú šancu do života, bude znova ťažká na začiatok.
Keby sa ma niekto spýtal čo najviac nenávidím z ľudských vlastností tak to je, že si prestávame vážiť tých, ktorých najviac potrebujeme. Keď sa zamyslím nad tým ešte hlbšie, tak si uvedomím, že nespočetne krát obviňujeme svojich priateľov, rodinu či len známych, že na nás nemajú čas. Ale ten čas často nemáme ani my. Tie výhovorky, ktoré nám v podstate ničia život. Dnes nemôžem, zajtra tak isto a pomaly prejde týždeň, mesiac, pól roka, rok či aj viac. Ľudia si nevážia to čo majú, kým to nestratia alebo ich bezpečie nenastane v ohorození. Vtedy sa im v hlave zapne záchranná poistka, ktorá ich varuje pred pohromou, no nie je to už niekedy neskoro? To je presne ten prípad, keď už ľudia nariekajú nad rozliatym mliekom. Často k prebudeniu potrebujeme niečo čo v našom živote spravý zlom. Zlom v terajšej dobe, keď všade panuje nervozita. Ľudia sa všade ponáhľajú a často si ani nevšimnú, že im blízky odchádzajú. A prečo? Lebo v dnešnej dobe sa mnoho ľudí bojí zveriť so svojimi tajomstvami iným. Preto si nájdime čas pretých, ktorí nás potrebujú teraz. Fakt by od nás bolo pekné, zájsť aspoň na kávu s dávnou kamarátkou, aj keď je ona na rade, aby vám zavolala. Ale urobte prvý krok vy, pretože niekedy ani nevieme akú radosť vieme spraviť takýmto malým krokom iným. Urobme to kým nie je neskoro.
