"Georgie, nemyslíš si, že by sme sa mali vrátiť inokedy? Napríklad vtedy ak s nebude zdržiavať v Londýne, ale na vidieku? Vieš, že má služobníctvo čo sleduje každý milimeter v dome, no a keby nás chytili tak by som nechcel, aby si si sa dostala do problémov. Tvoj brat ma zabije, ak zistí, že som ti to nevyhovoril." šepkal mi počas chôdze Matias. Zastala som, lebo som počula kroky, ktoré sa približovali k nám. Pristikli sme sa čo najviac k stene na schodoch. Kroky ustali a ja som počúvala, kam zmizli. Všade bolo ticho. Kývla som na neho a vyrazili sme hlavnou chodbou. Zastali sme na jej konci, kde mala byť jeho pracovňa. Pri dverách boli otvorené veľké sklenené dvere,ktoré viedli na terasu.Mat stisol ľučku a zistil, že dvere sú zamknuté. Georgie si povzdychla a vybrala z vlasov vlásenku. Mala som sa chuť rozosmiať, keď som videla ako sa ušknul. Citili sme ako dovnútra preniká studený vzduch. " Mat, už sa nesmieme vzdať. Ak nájdeme tie papiere, ktoré by ho usvedčili, že to bol on kto prevzal náklad za Jeremyho.." znova sa ozvali kroky, ktoré počuli predtým, chcela sa otočiť na Mata, no niečia ruka ma stiahla dozadu a narazila som na tvrdý mužský hrudník. Snažila som sa vymámiť, no zovretie zosilnelo a druhou rukou mi vytočil jednu ruku za chrbát. Pocítila som bolesť v ramene. Mata držali dvaja muži, videla som ako mu vrie v očiach. Dúfala som, že nič neprezradí. "Tak pozrime sa koho tu máme." Vytiahol nás von na terasu, ktorú osvetlovalo mesačné svetlo. Keďže bol spln, videla som do tváre mužom, ktorý chytili Mata. Jeden z nich mi bol povedomý, ale ma nenapadlo, že odkiaľ. Muž, ktorý ma držal, ľahkým pohybom mi zaistil aj druhú ruku za chrbát a postavil sa vedľa mňa. Nežne ma chytil za bradu a nastavil si ju tak, aby mi videl do očí. Od prekvapenia som vyvalila oči. Následne som ich zúžila, bol to on. Jeden z najbohatších obchodníkov v celom Anglicku Marcus Weird. Jeho oči sa snažili vo mne niečo nájsť, ako keby mu niečo nesedelo. "Pane čo spravíme s votrelcami?" Weird odtrhol odomňa zrak a pozrel sa na muža. Cítila som, že moje srdce bije splašene ako keby chcelo vyskočiť z hrude. Dofrasa Mat mal pravdu, ako vždy. "Nemyslím, že treba sem ťahať políciu. Aj tak sa už šíria klebety." Toho pána odprevedte von, a ja sa ešte porozprávam so slečnou." Muži sa zasmiali a posotili Mata, k dverám. Zovretie mojich rúk o niečo povolilo, využila som príležitosť a vyslobodila svoje ruky. " Lenže ja sa s vami nemám o čom rozprávať." so zúženými očami som sledovala jeho tvár a čakala jeho reakciu. Uškrnul sa. "Tuším mi máte čo povysvetľovať alebo iba náhodu ste sa v noci zakradli do môjho domu, a chceli vniknúť do mojej pracovne? Ak ste niečo chceli, mohli ste zaklopať a vec by sme slušne vyriešili." Jeho slová preušil buchot na dvore. Pribehla som k zábradliu a videla ako Mat zápasí s jedným z mužom. " Dočerta." počula som ako Weird zahrešil a stiahol ma dole schodmi. "Myslel som si, že sme sa dohodli na tom, že odídete." zvolal s ľadovým hlasom. Chlapi sa prestali tĺct päsťami a pozreli sa na neho. " Ak si myslíte, že tu s vami nechám Georgie milýte sa pane." pri vete, ktorú povedal Mat sa mi rozšírili oči. Práve prezradil nás. " Berte ho!" vydal príkaz s kľudným hlasom. Načiahla som do bočného vrecka na nohaviciach a vytial svoj nôž. Pristúpila som s náhlym krokom k Weirdovi a jemne som mu zapichla do chrbta nôž."Nikam ho neberiete, lebo ho prebodnem." Muži zmätene stáli a čakali. Ticho vládlo celou záhradou. Hrudník sa mi splašene zdvíhal a sledovala som Weirdovu tvár, na ktorej sa neprejavovali žiadne emócie. Ako náhle pohol ľavou rukou som mu o niečo pritlačila nôž k chrbtu. Na tvári sa mu zjavil úškrn. Zmätene som sa ne neho pozrela. V tom momente mi chytil ruku, v ktorej som mala nôž a pritlačil mi ju na krk. Drsne ma presotil pred seba, kde ma druhou ruko chytil okolo pása. Kývol hlavou na svojich mužov. Mojim telom prebehol zvláštný pocit. " Tak slečna, čo spravíme s vami? " zašepkal mi do ucha, ale jeho tón vôbec neskrýval v sebe podráždenosť. "Bol by som sklamaný, keby vás vaša odvaha práve teraz nechala v štichu Georgie." Pri týchto slovách som sa vyrovnala, ale keďže on bol ešte stále sklonený tak z druhej strany jeho dych šteklil môj krk a citíla som sa ako o neho otiera jeho strnisko. Podlomili sa mi kolená. Jediná moja myšlienka bola, že musím sa odtiaľto dostať preč. Lenže moje nohy stáli ako prikované, no a nôž bol stále priložený k môjmu hrdlu. Prinútila som sa prehovoriť: " Mne je jedno či by ste boli sklamaný. Nehodlám tu s vami prestáť celú noc, ba ani dlhšie zostať vo vašej spoločnosti a nedovolila som vám oslovovať ma menom." S rukou ktorú mi nezvieral som sa pokúšala dať preč ruku, ktorá mi zvierala pás. Šikovným pohybol z mojej pravej ruky vymámil nôž, ktorý odhodil a otočil si ma k sebe. Chytil moje obe ruky za chrtbom a prebodol ma pohľadom. Cítila som ako cezomňa prebehol čudný pocit. Na sekundu som zatvorila oči a z hlboka nadýchla. Keď som sa na neho pozrela, videla som ako sa uškŕňa a jeho tvár zdobili dve jamky. Mozog mi navrával, že musím ísť preč a to čím skôr, no jeho tmavohnedé oči sa do mňa vpíjali. " Dobre a teraz pôjdeme do mojej pracovne a vystvetlíte mi, prečo ste tu." jeho ľadový hlas ma vrátil späť na zem. Zdvihla som bojovne bradu a odsekla mu: "Nie. Ja s vami nikam nejdem, keďže nemám vám čo vysvetlovať." " Dobre tak si to zistím, sám kto si." moje ruky chytil jednou dlaňou a tou druhou sa vystrel po moju čiapku. Mikla som ňou, čím som sa vyhla ruke. Potiahla som ruky, ale zovretie zosilnelo. Pokúsila som sa posunúť o krok dozadu, no pritiahol si ma ešte bližie.Narazila som znova na jeho hruď čím si zabezpečil, že som sa od neho nevedela pohnúť. Strhol mi čiapku z hlavy a uvolnené vlasy mi padli na chrbát. Pustil čiapku na zem a zdvihol mi bradu. V jeho očiach som videla prekvapenie. " Lady Isabella. Nevedel som, že máme spolu nevysporiadané účty. Keď ste ma túžili vidieť, nemuseli ste mi vtrhnúť do domu."
"Keby som Vás túžila vidieť, tak sem neprídem s iným mužom nie? A ešte k tomu, by som si dala námahu dohodnúť si s vami stretnutie. Takže ako vidíte netúžila som vás vidieť vôbec." povedala som mu s kľudným hlasom. "Vie váš brat, že sa túlate v noci sama po Londýne a ešte k tomu sa vlámete do cudzých domov?" položil mi otázku, na ktorú som nemala v úmysle odpovedať. Uhla som pohľadom, už som nezniesla na sebe jeho prenikavé oči. "Myslel som si." odmlčal sa. Videla som , že sa snaží pospájať súvislosti. " Prišli ste sem, aby si našli niečo čo by ma mohlo usvedčiť, mám pravdu?" jeho tichý hlas ma celkom omámil. Dočerta s ním, musím sa dostať preč. " Takže slečna, riskujete povesť kvôli bratovi, ktorý sa vás určite nepochváli, že sa dnes v noci nevrátite domov." Vytreštila som na neho oči. "Mýlite sa pane, ja a vrátim dnes domov. Nehodlám tu s vami prestáť celú noc."
"Na to ste mali myslieť predtým, ako ste sem prišli. Haris?" videla som ako vystúpil z tieňa muž, čo stál na schodoch. "Dajte prosím vás vedeť markízovi Worthovi vedieť, že ho o hodinu čakám v pracovni. Ďakujem." Haris sa uklonil a vysiel sklenenými dverami. " Vy ste sa zbláznili. Čo chcete od môjho brata?" Pokúšala som sa od neho dostať preč, no márne. Zovretie nepovolilo. " Dohodnúť sa riešení ako vás dostať z tejto situácie." Zvráštila som obočie a zagánila naňho: "Vy ma nemustíte z ničoho dostávať, viem sa o seba postarať. A teraz ak dovolite rada by som šla domov."
