Prvý deň

Tori

To by som snáď nebola ja, keby sa zasa nezatúlam. Pritom som mala ísť rovno, doprava, doľava, zasa rovno, a pri schodisku zabočiť a tretie dvere. No nie, ale zabudla mi povedať, že pri druhej odbočke sú dve doľava, a obe chodby vedú inam. No prisahám, že táto budova je bludisko, fajn už sa ani teraz nedostanem včas na stretnutie. Pozrela som sa za chrbát, či náhodou neuvidím nejakú živú dušu a zrazu bum. Vrazila som do niekoho, dočerta. "Prepáčte, ja som vás nechcela zvalcovať, mohli by ste" a nič. Jak môžu mať niektorý muži také krásne oči? Pri mojej nedokončenej otázke, podvihol jedno obočie. "Čo by som mohol?" spýtal sa nenútene. Oči mal na mňa upreté a cítila som jak sa mi hrnie červeň do tváre. "Po-potrebovala by som nájsť miestnosť K65." vykoktala som nakoniec. Zatvorila som si na chvíľu oči, pretože som potrebovala dostať svoj nervový systém zasa do poriadku. Nekoktala som už riadnu chvíľu, objavovalo sa to iba výnimočne. Nechápala som prečo práve teraz, a pri takom dobre vyzerajúcom chlapíkovi.

Usmial sa mňa, ,, Poďte, odprevadím vás. Pre cudzích je táto budova, ako bludisko. Ako to, že vás Marta z recepcie neodprevadila?" pritom ako ma viedol, položil mi ruku na driek. Chcela by som sa aj ja jeho dotknúť, len mi v tom bránila moja taška. Síce som nervový systém mala rozpadnutý na kusy, ale môj hormonálny sa prebral k životu. Musela som sa sústrediť na jeho otázku. " Práve vybavovala telefonát, tak som jej povedala, že to nájdem sama. Postačí ak mi rýchlo vysvetlí cestu. Len voľajako mi zabudla povedať, že pri druhej odbočke sú dve chodby čo vedú doľava." mykla som plecom. "Ešteže, som na vás narazil. Aj ja som mal byť tam, len som ešte musel dokončiť posledné inštrukcie na projekt, aby sa mohlo s ním, už začať dneska na obed. Aspoň nebudem meškať sám." pozrel sa na mňa a žmurkol. "Aha." fakt som mu nevedela čo povedať, ja čo chrlím jednu vetu za druhou, čo som majsterka vo vyjednávaní.

"A čo vás sem privádza? Ak som mal správne informácie tak dneska, tu mal byť pán Vittorio La Bonita." otázka ktorú vyslovil, sa už asi desaťkrát prehrala v mojej hlave cestou sem. Počítala som s tým, že každý bude čakať papa. "Pán Vittorio od včera nezastupuje spoločnosť na externých stretnutiach, preto som prišla namiesto neho, pane." vyriekla som odpoveď. Bola som spokojná so svojou diplomatickou odpoveďou. Zrazu sme zastali pred dverami, siahol na kľučku a rukami, mi naznačil, že mám vojsť. V miestnosti sedeli traja ďalší muži, ktorím na tvárach zračilo prekvapenie. 

Eliot

Práve som dokončil posledný riadok, keď sa po druhýkrát ozvalo zvonenie na mobile. Siahol som po ňom, aby som skontroloval meno volajúceho. Selena. Položil som ho späť na stôl. Zhlboka som sa nadýchol, oprel sa o stoličku a založil ruky za hlavu. Dneska už volala aspoň piaty raz, nechápal som jej reakciu. Súdili sme sa už piaty mesiac a jasne som jej povedal, že je koniec. Navyše to sa ona tak rozhodla, vtedy keď mi uniesla syna na druhý koniec republiky, a obvinila ma z týrania. Bola to posledná kvapka v pohári. Pohľadom som zablúdil na hodinky, ktoré svietili na stole. Ukazovali 10:10. Rýchlo som vstal na nohy, mobil hodil do vrecka a utekal som na schôdku, z ktorej už zasa meškám. Ani som nestihol vyjsť z dverí, a vrazila do mňa. Uprela na mňa veľké hnedé oči. Bolo mi jasné, že je stratená.

2. kapitola

"Asi ste mi nerozumeli. Je mi jedno čo si aktuálne želáte, to ste si mali premyslieť pred tým, ako ste sem vtrhli," v hlave som počula tie isté slová, ktoré vyslovil pred tým ako odišiel. Za chvíľku bol späť, nevenoval mi žiadnu pozornosť, ako keby som tu ani nebola. Sedela som ticho na pohovke, a sledovala ako niečo píše, pravdepodobne to bol list. Nachvíľu sa pozrel von oknom, akoby sa snažil nájsť správne slová. Sklonil sa späť nad papier, ústami potichu artikuloval slová. Jeho čierne kučeravé vlasy sa ligotali v svetle. Potom ako ma doslova dovliekol do jeho pracovne, sme sa viac na seba neprehovorili. V miestnosti bolo ticho, čo predlžovalo čas na čakanie brata. Zložil pero, a sústredene skúmal ďalší papier, ktorý následne položil do druhej kôpky. Zdvihol hlavu, a uprel svoj zrak na mňa. Vo svetle sviečky som videla, ako sa jeho oči ligotali. Boli zelené.
Ticho v pracovni prerušilo klopanie na dvere. „Môžete vstúpiť," jeho hlboký hlas zaznel miestnosťou. Vstúpil Harris a za ním môj brat: „Pane, markíz Worth, ako ste žiadali." Harris sa uklonil, a následne sa vzdialil. Akonáhle sa za ním zatvorili dvere lord Weird vstal, a podal ruku bratovi. Zdvihla som obočie, boli obaja až príliš kľudní. „Prepáč za Izzie, Markus. Harris mi naznačil, že sa sem vlámala s Matom. Keby ma napadlo, že bude chcieť získať tie dokumenty, tak ju zasvätím do situácie a vyhovorím jej to. Občas jej správanie neviem ovplyvniť." vravel s kľudným tónom Jacob. „Predpokladám, že ti Harris vysvetlil o čo ide. Keby nešlo o tvoju sestru pravdepodobne nesedíme v pracovni, a nečakáme ťa." vravel Marcus ako obchádzal stôl. "Tak počúvam. Čo navrhuješ? Keď na verejnosť unikne informácia, že sa k tebe vlámala, tak budeme v riadnej kaši." spýtal sa brata. Mlčky som sa na nich dívala, myseľ mi pracovala na plné obrátky. Mala som pocit, ako keby si ani neuvedomovali moju prítomnosť. " Už som sa medzitým rozprával s Hugom. Odišiel pre špeciálne povolenie k sobášu, no a keby unikne informácia, že sa ku mne lady Isabella vlámala tak iba povieme, že sme boli nedočkaví a pred svadbou sme chceli spolu stráviť viac času." vravel tónom, ktorý prináležal hrdému grófovi. "Marcus som si istý, že nejako to vyriešime. Nie je potrebné riešiť situáciu zhurta, nemyslím, že niekto videl Izzie. Vlastne ako si ju prichytil?" pýtal sa so záujmom Jacob. "Dlho sme stáli na jednom mieste, konkrétne pred touto miestnosťou. Mat sa snažil ju odomknúť. Veľmi ma teší, že sa dohadujete na mojom živote, tak ako keby som tu ani nebola.  Mohli by ste prosím vás používať to hlúpe meno? Aj tak ho nikto nepoužíva.“ zamumlala som si po pod nos. Dve mužské postavy sa na mňa upreli oči. "Zlatko myslím, že si už dosť spravila pre túto situáciu. Vravel som ti, že sú to iba klebety. Iba preto sa klebetí, lebo videli Markusa vychádzať z obchodu v ten večer, keď som prišiel domov neskoro." začal milo môj brat. " No a v dôsledku udalostí musím priznať, že Marcus má pravdu, ak sa náhodou niekto dozvie, že si tu bola tak potom tvoja povesť je zničená."  

"Jacob, ale ja sa nechystám vydať v tejto chvíli za nikoho, hlavne za lorda Werida. Nič by sa nestalo, keby si po celý čas hovoril pravdu." Otočila som hlavu na Marcusa, prižmúrila som oči: „Vám sa ospravedlňujem lord Weird za nepríjemnú situáciu, ale nemusíte za ňu brať zodpovednosť. Neočákávam to od vás, no a teraz by sme mohli ísť domov." postavila som sa vedľa brata s cieľom odísť. "Lady Isabella, asi si neuvedomujete čo ste spôsobili so svojim nerozvážnym konaním." vravel ľadovým hlasom Marcus. Jeho pohľad ma pálil, mojim telom prešiel zvláštny pocit. „Ja si to plne uvedomujem pane, ale ja sa za vás nemôžem vydať." odpovedala som tichým hlasom, pri tom som sa zadívala späť do jeho očí. „A smiem vedieť, že prečo?" prekvapene zdvihol jedno obočie. "Pretože ste príliš zaneprázdnený, na to aby ste mohli mať manželku, príliš veľa času trávite cestovaní po Anglicku. Keby ste si nevšimli nie sme jedna veková kategória."  s úsmevom som na neho svoje dôvody. Jacobov smiech sa rozliehal celou pracovňou, kým na mňa lord Weird zagánil.