Prvý deň

Tori

To by som snáď nebola ja, keby sa zasa nezatúlam. Pritom som mala ísť rovno, doprava, doľava, zasa rovno, a pri schodisku zabočiť a tretie dvere. No nie, ale zabudla mi povedať, že pri druhej odbočke sú dve doľava, a obe chodby vedú inam. No prisahám, že táto budova je bludisko, fajn už sa ani teraz nedostanem včas na stretnutie. Pozrela som sa za chrbát, či náhodou neuvidím nejakú živú dušu a zrazu bum. Vrazila som do niekoho, dočerta. "Prepáčte, ja som vás nechcela zvalcovať, mohli by ste" a nič. Jak môžu mať niektorý muži také krásne oči? Pri mojej nedokončenej otázke, podvihol jedno obočie. "Čo by som mohol?" spýtal sa nenútene. Oči mal na mňa upreté a cítila som jak sa mi hrnie červeň do tváre. "Po-potrebovala by som nájsť miestnosť K65." vykoktala som nakoniec. Zatvorila som si na chvíľu oči, pretože som potrebovala dostať svoj nervový systém zasa do poriadku. Nekoktala som už riadnu chvíľu, objavovalo sa to iba výnimočne. Nechápala som prečo práve teraz, a pri takom dobre vyzerajúcom chlapíkovi.

Usmial sa mňa, ,, Poďte, odprevadím vás. Pre cudzích je táto budova, ako bludisko. Ako to, že vás Marta z recepcie neodprevadila?" pritom ako ma viedol, položil mi ruku na driek. Chcela by som sa aj ja jeho dotknúť, len mi v tom bránila moja taška. Síce som nervový systém mala rozpadnutý na kusy, ale môj hormonálny sa prebral k životu. Musela som sa sústrediť na jeho otázku. " Práve vybavovala telefonát, tak som jej povedala, že to nájdem sama. Postačí ak mi rýchlo vysvetlí cestu. Len voľajako mi zabudla povedať, že pri druhej odbočke sú dve chodby čo vedú doľava." mykla som plecom. "Ešteže, som na vás narazil. Aj ja som mal byť tam, len som ešte musel dokončiť posledné inštrukcie na projekt, aby sa mohlo s ním, už začať dneska na obed. Aspoň nebudem meškať sám." pozrel sa na mňa a žmurkol. "Aha." fakt som mu nevedela čo povedať, ja čo chrlím jednu vetu za druhou, čo som majsterka vo vyjednávaní.

"A čo vás sem privádza? Ak som mal správne informácie tak dneska, tu mal byť pán Vittorio La Bonita." otázka ktorú vyslovil, sa už asi desaťkrát prehrala v mojej hlave cestou sem. Počítala som s tým, že každý bude čakať papa. "Pán Vittorio od včera nezastupuje spoločnosť na externých stretnutiach, preto som prišla namiesto neho, pane." vyriekla som odpoveď. Bola som spokojná so svojou diplomatickou odpoveďou. Zrazu sme zastali pred dverami, siahol na kľučku a rukami, mi naznačil, že mám vojsť. V miestnosti sedeli traja ďalší muži, ktorím na tvárach zračilo prekvapenie. 

Eliot

Práve som dokončil posledný riadok, keď sa po druhýkrát ozvalo zvonenie na mobile. Siahol som po ňom, aby som skontroloval meno volajúceho. Selena. Položil som ho späť na stôl. Zhlboka som sa nadýchol, oprel sa o stoličku a založil ruky za hlavu. Dneska už volala aspoň piaty raz, nechápal som jej reakciu. Súdili sme sa už piaty mesiac a jasne som jej povedal, že je koniec. Navyše to sa ona tak rozhodla, vtedy keď mi uniesla syna na druhý koniec republiky, a obvinila ma z týrania. Bola to posledná kvapka v pohári. Pohľadom som zablúdil na hodinky, ktoré svietili na stole. Ukazovali 10:10. Rýchlo som vstal na nohy, mobil hodil do vrecka a utekal som na schôdku, z ktorej už zasa meškám. Ani som nestihol vyjsť z dverí, a vrazila do mňa. Uprela na mňa veľké hnedé oči. Bolo mi jasné, že je stratená.

2. kapitola

"Asi ste mi nerozumeli. Je mi jedno čo si aktuálne želáte, to ste si mali premyslieť pred tým, ako ste sem vtrhli," v hlave som počula tie isté slová, ktoré vyslovil pred tým ako odišiel. Za chvíľku bol späť, nevenoval mi žiadnu pozornosť, ako keby som tu ani nebola. Sedela som ticho na pohovke, a sledovala ako niečo píše, pravdepodobne to bol list. Nachvíľu sa pozrel von oknom, akoby sa snažil nájsť správne slová. Sklonil sa späť nad papier, ústami potichu artikuloval slová. Jeho čierne kučeravé vlasy sa ligotali v svetle. Potom ako ma doslova dovliekol do jeho pracovne, sme sa viac na seba neprehovorili. V miestnosti bolo ticho, čo predlžovalo čas na čakanie brata. Zložil pero, a sústredene skúmal ďalší papier, ktorý následne položil do druhej kôpky. Zdvihol hlavu, a uprel svoj zrak na mňa. Vo svetle sviečky som videla, ako sa jeho oči ligotali. Boli zelené.
Ticho v pracovni prerušilo klopanie na dvere. „Môžete vstúpiť," jeho hlboký hlas zaznel miestnosťou. Vstúpil Harris a za ním môj brat: „Pane, markíz Worth, ako ste žiadali." Harris sa uklonil, a následne sa vzdialil. Akonáhle sa za ním zatvorili dvere lord Weird vstal, a podal ruku bratovi. Zdvihla som obočie, boli obaja až príliš kľudní. „Prepáč za Izzie, Markus. Harris mi naznačil, že sa sem vlámala s Matom. Keby ma napadlo, že bude chcieť získať tie dokumenty, tak ju zasvätím do situácie a vyhovorím jej to. Občas jej správanie neviem ovplyvniť." vravel s kľudným tónom Jacob. „Predpokladám, že ti Harris vysvetlil o čo ide. Keby nešlo o tvoju sestru pravdepodobne nesedíme v pracovni, a nečakáme ťa." vravel Marcus ako obchádzal stôl. "Tak počúvam. Čo navrhuješ? Keď na verejnosť unikne informácia, že sa k tebe vlámala, tak budeme v riadnej kaši." spýtal sa brata. Mlčky som sa na nich dívala, myseľ mi pracovala na plné obrátky. Mala som pocit, ako keby si ani neuvedomovali moju prítomnosť. " Už som sa medzitým rozprával s Hugom. Odišiel pre špeciálne povolenie k sobášu, no a keby unikne informácia, že sa ku mne lady Isabella vlámala tak iba povieme, že sme boli nedočkaví a pred svadbou sme chceli spolu stráviť viac času." vravel tónom, ktorý prináležal hrdému grófovi. "Marcus som si istý, že nejako to vyriešime. Nie je potrebné riešiť situáciu zhurta, nemyslím, že niekto videl Izzie. Vlastne ako si ju prichytil?" pýtal sa so záujmom Jacob. "Dlho sme stáli na jednom mieste, konkrétne pred touto miestnosťou. Mat sa snažil ju odomknúť. Veľmi ma teší, že sa dohadujete na mojom živote, tak ako keby som tu ani nebola.  Mohli by ste prosím vás používať to hlúpe meno? Aj tak ho nikto nepoužíva.“ zamumlala som si po pod nos. Dve mužské postavy sa na mňa upreli oči. "Zlatko myslím, že si už dosť spravila pre túto situáciu. Vravel som ti, že sú to iba klebety. Iba preto sa klebetí, lebo videli Markusa vychádzať z obchodu v ten večer, keď som prišiel domov neskoro." začal milo môj brat. " No a v dôsledku udalostí musím priznať, že Marcus má pravdu, ak sa náhodou niekto dozvie, že si tu bola tak potom tvoja povesť je zničená."  

"Jacob, ale ja sa nechystám vydať v tejto chvíli za nikoho, hlavne za lorda Werida. Nič by sa nestalo, keby si po celý čas hovoril pravdu." Otočila som hlavu na Marcusa, prižmúrila som oči: „Vám sa ospravedlňujem lord Weird za nepríjemnú situáciu, ale nemusíte za ňu brať zodpovednosť. Neočákávam to od vás, no a teraz by sme mohli ísť domov." postavila som sa vedľa brata s cieľom odísť. "Lady Isabella, asi si neuvedomujete čo ste spôsobili so svojim nerozvážnym konaním." vravel ľadovým hlasom Marcus. Jeho pohľad ma pálil, mojim telom prešiel zvláštny pocit. „Ja si to plne uvedomujem pane, ale ja sa za vás nemôžem vydať." odpovedala som tichým hlasom, pri tom som sa zadívala späť do jeho očí. „A smiem vedieť, že prečo?" prekvapene zdvihol jedno obočie. "Pretože ste príliš zaneprázdnený, na to aby ste mohli mať manželku, príliš veľa času trávite cestovaní po Anglicku. Keby ste si nevšimli nie sme jedna veková kategória."  s úsmevom som na neho svoje dôvody. Jacobov smiech sa rozliehal celou pracovňou, kým na mňa lord Weird zagánil.

1. kapitola

"Georgie, nemyslíš si, že by sme sa mali vrátiť inokedy? Napríklad vtedy ak s nebude zdržiavať v Londýne, ale na vidieku? Vieš, že má služobníctvo čo sleduje každý milimeter v dome, no a keby nás chytili tak by som nechcel, aby si si sa dostala do problémov. Tvoj brat ma zabije, ak zistí, že som ti to nevyhovoril." šepkal mi počas chôdze Matias. Zastala som, lebo som počula kroky, ktoré sa približovali  k nám. Pristikli sme sa čo najviac k stene na schodoch. Kroky ustali a ja som počúvala, kam zmizli. Všade bolo ticho. Kývla som na neho a vyrazili sme hlavnou chodbou. Zastali sme na jej konci, kde mala byť jeho pracovňa. Pri dverách boli otvorené veľké sklenené dvere,ktoré viedli na terasu.Mat stisol ľučku a zistil, že dvere sú zamknuté. Georgie si povzdychla a vybrala z vlasov vlásenku. Mala som sa chuť rozosmiať, keď som videla ako sa ušknul. Citili sme ako dovnútra preniká studený vzduch. " Mat, už sa nesmieme vzdať. Ak nájdeme tie papiere, ktoré by ho usvedčili, že to bol on kto prevzal náklad za Jeremyho.." znova sa ozvali kroky, ktoré počuli predtým, chcela sa otočiť na Mata, no niečia ruka ma stiahla dozadu a narazila som na tvrdý mužský hrudník. Snažila som sa vymámiť, no zovretie zosilnelo a druhou rukou mi vytočil jednu ruku za chrbát. Pocítila som bolesť v ramene. Mata držali dvaja muži, videla som ako mu vrie v očiach. Dúfala som, že nič neprezradí. "Tak pozrime sa koho tu máme." Vytiahol nás von na terasu, ktorú osvetlovalo mesačné svetlo. Keďže bol spln, videla som do tváre mužom, ktorý chytili Mata. Jeden z nich mi bol povedomý, ale ma nenapadlo, že odkiaľ. Muž, ktorý ma držal, ľahkým pohybom mi zaistil aj druhú ruku za chrbát a postavil sa vedľa mňa. Nežne ma chytil za bradu a nastavil si ju tak, aby mi videl do očí. Od prekvapenia som vyvalila oči. Následne som ich zúžila, bol to on. Jeden z najbohatších obchodníkov v celom Anglicku Marcus Weird. Jeho oči sa snažili vo mne niečo nájsť, ako keby mu niečo nesedelo. "Pane čo spravíme s votrelcami?" Weird odtrhol odomňa zrak a pozrel sa na muža. Cítila som, že moje srdce bije splašene ako keby chcelo vyskočiť z hrude. Dofrasa Mat mal pravdu, ako vždy. "Nemyslím, že treba sem ťahať políciu. Aj tak sa už šíria klebety." Toho pána odprevedte von, a ja sa ešte porozprávam so slečnou." Muži sa zasmiali a posotili Mata, k dverám. Zovretie mojich rúk o niečo povolilo, využila som príležitosť a vyslobodila svoje ruky. " Lenže ja sa s vami nemám o čom rozprávať." so zúženými očami som sledovala jeho tvár a čakala jeho reakciu. Uškrnul sa. "Tuším mi máte čo povysvetľovať alebo iba náhodu ste sa v noci zakradli do môjho domu, a chceli vniknúť do mojej pracovne? Ak ste niečo chceli, mohli ste zaklopať a vec by sme slušne vyriešili." Jeho slová preušil buchot na dvore. Pribehla som k zábradliu a videla ako Mat zápasí s jedným z mužom. " Dočerta." počula som ako Weird zahrešil a stiahol ma dole schodmi. "Myslel som si, že sme sa dohodli na tom, že odídete." zvolal s ľadovým hlasom. Chlapi sa prestali tĺct päsťami a pozreli sa na neho. " Ak si myslíte, že tu s vami nechám Georgie milýte sa pane." pri vete, ktorú povedal Mat sa mi rozšírili oči. Práve prezradil nás. " Berte ho!" vydal príkaz s kľudným hlasom. Načiahla som do bočného vrecka na nohaviciach a vytial svoj nôž. Pristúpila som s náhlym krokom k Weirdovi a jemne som mu zapichla do chrbta nôž."Nikam ho neberiete, lebo ho prebodnem." Muži zmätene stáli a čakali. Ticho vládlo celou záhradou. Hrudník sa mi splašene zdvíhal a sledovala som Weirdovu tvár, na ktorej sa neprejavovali žiadne emócie. Ako náhle pohol ľavou rukou som mu o niečo pritlačila nôž k chrbtu. Na tvári sa mu zjavil úškrn. Zmätene som sa ne neho pozrela. V tom momente mi chytil ruku, v ktorej som mala nôž a pritlačil mi ju na krk. Drsne ma presotil pred seba, kde ma druhou ruko chytil okolo pása. Kývol hlavou na svojich mužov. Mojim telom prebehol zvláštný pocit. " Tak slečna, čo spravíme s vami? " zašepkal mi do ucha, ale jeho tón vôbec neskrýval v sebe podráždenosť. "Bol by som sklamaný, keby vás vaša odvaha práve teraz nechala v štichu Georgie." Pri týchto slovách som sa vyrovnala, ale keďže on bol ešte stále sklonený tak z druhej strany jeho dych šteklil môj krk a citíla som sa ako o neho otiera jeho strnisko. Podlomili sa mi kolená. Jediná moja myšlienka bola, že musím sa odtiaľto dostať preč. Lenže moje nohy stáli ako prikované, no a nôž bol stále priložený k môjmu hrdlu. Prinútila som sa prehovoriť: " Mne je jedno či by ste boli sklamaný. Nehodlám tu s vami prestáť celú noc, ba ani dlhšie zostať vo vašej spoločnosti a nedovolila som vám oslovovať ma menom."  S rukou ktorú mi nezvieral som sa pokúšala dať preč ruku, ktorá mi zvierala pás. Šikovným pohybol z mojej pravej ruky vymámil nôž, ktorý odhodil a otočil si ma k sebe. Chytil moje obe ruky za chrtbom a prebodol ma pohľadom. Cítila som ako cezomňa prebehol čudný pocit. Na sekundu som zatvorila oči a z hlboka nadýchla. Keď som sa na neho pozrela, videla som ako sa uškŕňa a jeho tvár zdobili dve jamky. Mozog mi navrával, že musím ísť preč a to čím skôr, no jeho tmavohnedé oči sa do mňa vpíjali. " Dobre a teraz pôjdeme do mojej pracovne a vystvetlíte mi, prečo ste tu." jeho ľadový hlas ma vrátil späť na zem. Zdvihla som bojovne bradu a odsekla mu: "Nie. Ja s vami nikam nejdem, keďže nemám vám čo vysvetlovať." " Dobre tak si to zistím, sám kto si." moje ruky chytil jednou dlaňou a tou druhou sa  vystrel po moju čiapku. Mikla som ňou, čím som sa vyhla ruke. Potiahla som ruky, ale zovretie zosilnelo. Pokúsila som sa posunúť o krok dozadu, no pritiahol si ma ešte bližie.Narazila som znova na jeho hruď čím si zabezpečil, že som sa od neho nevedela pohnúť. Strhol mi čiapku z hlavy a uvolnené vlasy mi padli na chrbát. Pustil čiapku na zem a zdvihol mi bradu. V jeho očiach som videla prekvapenie. " Lady Isabella. Nevedel som, že máme spolu nevysporiadané účty. Keď ste ma túžili vidieť, nemuseli ste mi vtrhnúť do domu."
"Keby som Vás túžila vidieť, tak sem neprídem s iným mužom nie? A ešte k tomu, by som si dala námahu dohodnúť si s vami stretnutie. Takže ako vidíte netúžila som vás vidieť vôbec."  povedala som mu s kľudným hlasom. "Vie váš brat, že sa túlate v noci sama po Londýne a ešte k tomu sa vlámete do cudzých domov?" položil mi otázku, na ktorú som nemala v úmysle odpovedať. Uhla som pohľadom, už som nezniesla na sebe jeho prenikavé oči. "Myslel som si." odmlčal sa. Videla som , že sa snaží pospájať súvislosti. " Prišli ste sem, aby si našli niečo čo by ma mohlo usvedčiť, mám pravdu?" jeho tichý hlas ma celkom omámil. Dočerta s ním, musím sa dostať preč. " Takže slečna, riskujete povesť kvôli bratovi, ktorý sa vás určite nepochváli, že  sa dnes v noci nevrátite domov." Vytreštila som na neho oči. "Mýlite sa pane, ja a vrátim dnes domov. Nehodlám tu s vami prestáť celú noc."
"Na to ste mali myslieť predtým, ako ste sem prišli. Haris?" videla som ako vystúpil z tieňa muž, čo stál na schodoch. "Dajte prosím vás vedeť markízovi Worthovi vedieť, že ho o hodinu čakám v pracovni. Ďakujem." Haris sa uklonil a vysiel sklenenými dverami. " Vy ste sa zbláznili. Čo chcete od môjho brata?" Pokúšala som sa od neho dostať preč, no márne. Zovretie nepovolilo. " Dohodnúť sa riešení ako vás dostať z tejto situácie." Zvráštila som obočie a zagánila naňho: "Vy ma nemustíte z ničoho dostávať, viem sa o seba postarať. A teraz ak dovolite rada by som šla domov."

kúsok trhliny medzi nami

Otázka je či nechať, aby sa sám spamätal alebo sa rozhodnúť sama za seba. Prečo cítim to, že chcem veľa od milovanej osoby, nech aspoň tak opätuje moju snaživosť ako ja mu prejavujem? Alebo je to iba ďalšia nezmyselná zastávka mojej mysle.
Ani sama neviem ako nájsť správne rozdelenie, keďže všetko je čudné. A keby sa spýtal niekto cudzí  čom presne nevedela by som mu vysvetliť túto situáciu.
Jednoducho nechápem či si neuveduje, že každým jedným odmietnutím mi naznačuje, že nechce byť súčasťou mojej budúcnosti. Pretože pre mňa je dôležité, aby človek, ktorý je mojím všetkým prejavoval o mňa záujem. No nielen tak, že sa spýta ako sa mám. Ale tak, že keď mu chýbam príde za mnou, zavolámi. Je veľa možností ako prejaviť city voči druhému. Je veľa druhov lásky, nielen vyrieknutia slôv "milujem ťa".
Nepochybujem o tom, či ma má rád. Ale jednoducho cítim, že máme inú mieru priorít. Kým ja si vzťah uprednostňujem medzi prvé rebríčky, niekedy mám pochybnosti či u neho to nie je na tých zadných priečkach.
Ale keby, že by som ho stratila, tak by som stratila kúsok seba. Je mojím slnkom v zamračených dňoch. Vie, kedy ma má rozveseliť. Vidí to čo je za maskou predstieranej pohody v ťažkých časoch.
Asi aj tu platí, že na správne rozhodnutie treba čas, no a niekedy aj bolia.

Akútny stav mojej duše

Dnes som začala nad tým premýšľať, že potrebujem spoznať nových ľudí. Je to dosť naliehavé, keďže som si začala uvedomovať, že sa zo mňa stáva introvert, ktorý stráca pôdu pod svojimi nohami a žije príliš jednotvárny život. Tak ako som sedela vo vlaku som si triedila myšlienky čo by som mohla podniknúť so svojim problémov. Ako som zvažovala svoje možnosti, tak som prišla na to, že sú dosť biedne.
Športovo založená nie som, tak som hneď mohla vyradiť zopár možností ako je zapísať sa na kurz aerobiku. Popravde aj na nejaký tanec, by som sa aj dala nahovoriť, ale nie sama. Potrebujem mať niekoho známeho pri sebe.
Druhá možnosť je vyraziť piatky do mesta, ale ak zvažujem svoje možnosti tak krútim hlavou. Diskotéky nemusím, keďže opitých ľudí nemám rada vo svojej blízkosti. Akože nehovorím, nech si nedajú, ale prečo sa musia tak zhadzovať? A keď sme už pri tom, zišla by sa brigáda ak chcem financovať aj svoje piatkové výlety do mesta.
Svoj problém som si zatiaľ utlmila novou knižkou, ktorú som si stiahla, no nie na dlho. Tak asi na dnes večer.
Moje zhodnotenie je:
1. Buď sa zmierim s tým, že ak chcem spoznať nových priateľov tak musím vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
2. Zapíšem sa na nejaký kurz, napríklad varenie. To by ma ešte aj bavilo, keďže varenie mám rada.
3. Alebo piatok večer sa s kamarátkou vyrazíme do mesta.

No name.

Utekať alebo zostať,
sedieť alebo vstať.
Dúfať v šťastnom konci,
či počítať hviezdy na neby.

Otázky nie je či ešte vládzeš,
keďže jadro šťastia spočíva v tebe.
Ver mi, minulosť nezmeníš,
budúnocť neprilepšíš,
ale prítomnosť pomaly zdokonalíš. 

Skutky, túžby meniace
a šťastie v dialke čakajúce.
Jeden krok ešte sprav
 a s úsmevom na perách prežívaj.

Čas, ktorý neúprosne beží...

Z času na čas si ľudia potrebujú vypnúť mozog a urovnať si myšlienky. Často sa vraví, že čas je liek na všetky rany. Ale keď sa zamyslím, tie slová, ktoré boli vyslovené pred rokmi ešte stále vo mne vyvolávajú ten istý pocit. Pocit smútku, ktorý sa v tebe objavil vtedy, keď si začula slová.
Veľa času rozmýšľam nad tým, prečo ľudia prichádzajú a odchádzajú a čo urobiť s tým medzerami, ktoré po sebe zanechali. Prečo si nevážime ľudí, ktorí sú tu medzi nami a začnú nám chýbať až vtedy, keď si uvedomíme, že sa niekde stala chyba. Chyba, ktorá donútila, ich k zmene.
Je veľa ťažkých vecí v živote, ktoré sa nám často zdajú neprekonateľné. Ale nakoniec zistíme, že najťažšie je opustiť a zanechať starú cestu a vydať sa na čisto novú, nepreskúmanú.
V živote je asi najťažšia vec opúšťať. Prečo? Lebo sa často bojíme nových vecí. Živo sa pamätám na ten deň, keď som mala prvý deň v škole. A to nielen na základnej, ale aj na strednej škole, ba aj viem, že vysoká škola, ktorá mi ponúka novú šancu do života, bude znova ťažká na začiatok.
Keby sa ma niekto spýtal čo najviac nenávidím z ľudských vlastností tak to je, že si prestávame vážiť tých, ktorých najviac potrebujeme. Keď sa zamyslím nad tým ešte hlbšie, tak si uvedomím, že nespočetne krát obviňujeme svojich priateľov, rodinu či len známych, že na nás nemajú čas. Ale ten čas často nemáme ani my. Tie výhovorky, ktoré nám v podstate ničia život. Dnes nemôžem, zajtra tak isto a pomaly prejde týždeň, mesiac, pól roka, rok či aj viac. Ľudia si nevážia to čo majú, kým to nestratia alebo ich bezpečie nenastane v ohorození. Vtedy sa im v hlave zapne záchranná poistka, ktorá ich varuje pred pohromou, no nie je to už niekedy neskoro? To je presne ten prípad, keď už ľudia nariekajú nad rozliatym mliekom.  Často k prebudeniu potrebujeme niečo čo v našom živote spravý zlom. Zlom v terajšej dobe, keď všade panuje nervozita. Ľudia sa všade ponáhľajú a často si ani nevšimnú, že im blízky odchádzajú. A prečo? Lebo v dnešnej dobe sa mnoho ľudí bojí zveriť so svojimi tajomstvami iným. Preto si nájdime čas pretých, ktorí nás potrebujú teraz. Fakt by od nás bolo pekné, zájsť aspoň na kávu s dávnou kamarátkou, aj keď je ona na rade, aby vám zavolala. Ale urobte prvý krok vy, pretože niekedy ani nevieme akú radosť vieme spraviť takýmto malým krokom iným.  Urobme to kým nie je neskoro.