Otázka je či nechať, aby sa sám spamätal alebo sa rozhodnúť sama za seba. Prečo cítim to, že chcem veľa od milovanej osoby, nech aspoň tak opätuje moju snaživosť ako ja mu prejavujem? Alebo je to iba ďalšia nezmyselná zastávka mojej mysle.
Ani sama neviem ako nájsť správne rozdelenie, keďže všetko je čudné. A keby sa spýtal niekto cudzí čom presne nevedela by som mu vysvetliť túto situáciu.
Jednoducho nechápem či si neuveduje, že každým jedným odmietnutím mi naznačuje, že nechce byť súčasťou mojej budúcnosti. Pretože pre mňa je dôležité, aby človek, ktorý je mojím všetkým prejavoval o mňa záujem. No nielen tak, že sa spýta ako sa mám. Ale tak, že keď mu chýbam príde za mnou, zavolámi. Je veľa možností ako prejaviť city voči druhému. Je veľa druhov lásky, nielen vyrieknutia slôv "milujem ťa".
Nepochybujem o tom, či ma má rád. Ale jednoducho cítim, že máme inú mieru priorít. Kým ja si vzťah uprednostňujem medzi prvé rebríčky, niekedy mám pochybnosti či u neho to nie je na tých zadných priečkach.
Ale keby, že by som ho stratila, tak by som stratila kúsok seba. Je mojím slnkom v zamračených dňoch. Vie, kedy ma má rozveseliť. Vidí to čo je za maskou predstieranej pohody v ťažkých časoch.
Asi aj tu platí, že na správne rozhodnutie treba čas, no a niekedy aj bolia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára